Sedemnásty ročník medzinárodného počítačového tábora ICC (International Computer Camp) sa konal v Taliansku v meste Ferrara. Podľa internetu je Ferrara vzdialená 1037 kilometrov od banskej bystrice a až doposiaľ si zachovala svoj renesančný vzhľad. Od roku 1995 je zapísaná do dedičstva UNESCO.
V Bratislave sme 16. júla v zložení Lukáš, Peter (inštruktori), Dominika, Rišo, Mišo, Maťo a ja (účastníci) nasadli na mikrobus, ktorým sme sa odviezli na stanicu do Viedne. Bolo nás sedem a k našej batožine pribudlo ešte koleso z bicykla, ktoré Lukáš používal na svojom workshope.
„Dúfam, že som zo stola zobral tú správnu kopu papierov“, vystríha nás v mikrobuse Peter a tak dúfame, že namiesto lístkov na vlak nevzal gastrolístky.
„Dáte si ešte niečo na pitie?“ informoval sa sprievodca. „Myslím, že už nemáme čas,“ uisťovali sme ho, pričom sme batohmi zatarasili cestu von. „Ale máte, ešte takých pätnásť minút. Tak, čo si dáte?“ „Tak ja si dám…“ „… Fíha, Ferrara!“, vzdychol zrazu prekvapený sprievodca, razom zabudol na naše hladné žalúdky a nechal nás vystúpiť z vlaku.
V našej izbe bolo osem postelí a v čase nášho príchodu sme boli štyria. Neskôr k nám pribudli ešte Antony z Belgicka, Luben zo Slovinska, Toni z Japonska a ešte Dávid, ktorého krajinu som zabudol. Okrem Belgičana boli všetci veľmi tichý, počet vyslovených viet na pôde našej izby by sa dal rátať na prstoch. Ale zo zákulisia viem, že Toni z Japonska sa zaľúbil do jednej účastníčky z francúzska.
Nedeľa bola voľná, keďže sme čakali na ostatných účastníkov. Pred obedom sme vyšli do ulíc. Konali sa tu nejaké preteky, videli sme na ceste množstvo ľudí na skútroch. Okrem toho sme si vychutnávali zvuk cikád. Lukáš ich zväčša dokázal rýchlo utíšiť (zapískaním a podobne).
Šírili sa tu rôzne legendy o tom, že počítače stále nie sú pripravené. Jedna hovorila, že sa stratili na ceste z Florencie do Ferrary, druhá legenda bola jemnejšia – počítače vraj nemohli doviezť, lebo budova bola zamknutá. Počítače nakoniec priviezli v pondelok ráno a preto ešte v pondelok poobede nemohli byť počítačové workshopy.
Prvé raňajky po príchode všetkých päťdesiatich účastníkov pripomínali knihu Mesto slepých, alebo rabovačku obchodov vo vojnových časoch. „To keby ste videli, to je normálne taktické obliehanie“, opisuje situáciu na bojisku Lukáš. V ponuke boli rožky, maslo, lekvár, mlieko, káva, nejaké priveľmi sladké džúsy, cereálie a iné. Nakoniec sme sa dohodli, že raňajky budú podávať dobrovoľníci a ľudia, ktorí aspoň trochu vidia. Obedy tu fungovali tiež systémom švédskych stolov. „Vyzerá to ako čevapčiči, ale nie je to čevapčiči,“ opisuje ponuku Dominika a tak vyberáme náhodne prípadne na základe vonkajšieho vzhľadu. K obedu a večery sme mali aj ovocie, alebo koláč. Nám s Peťom však najviac chutila zelenina.
Väčšinu času sme trávili v Citta del Ragazzo, čo je podobná inštitúcia, ako stredná odborná škola internátna v Levoči. V pondelok poobede sa už konali prvé workshopy. Richard a Martin mali workshop o „vnútornostiach“ počítača, my s Dominikou sme mali Ballroom dancing. Naučili sme sa tancovať Valtz, Jive (džájv), Fokstrot. Počas tohto tanečného rýchlo kurzu som vystriedal asi šesť partneriek.
Večer sme mali možnosť výberu, ja s Michalom a Rišom sme si boli pozrieť sochy Sylvana Bulgariho. Dovolil nám ich vyhmatať. Mal tam napríklad sochu muža, ktorý stojí v mori a hrá šach, pričom bola pekne znázornená aj šachovnica. Alebo obraz raja, v ktorom stála Lilit (Legenda hovorí, že Lilit bola stvorená ešte pred Evou, a vraj to bola nejaká feministka, tak bola zatratená – prvý raz som čosi také počul).
Večerné aktivity inak neboli veľmi pestré, na pláž mohlo ísť len desať účastníkov a v ponuke bolo aj tancovanie alebo obhliadka mesta.
USB kľúč s neplatnými údajmi z minulého turnusu len predznamenával nekoordinovanosť a neporiadok v organizácii. „Všetko je perfektne pripravené“, ubezpečil nás koordinátor dobrovoľníkov. Čo na tom, že mnohí z nich nevedeli anglicky. Pre Dominiku bol tento počítačový tábor takmer bez počítačov, lebo mala len tri počítačové workshopy, z ktorých na jednom pre pád servera nič nerobila.
Mali sme aj vlastnú hymnu na melódiu pesničky od Beatles Let it be. Text sa pravidelne obmieňal, ale najviac sa asi osvedčila pôvodná verzia: „ICC, ICC, ICC, ICC. There will be a workshop, we will see“, čo môžeme voľne preložiť ako „budeme mať workshop, uvidí sa“. Andrea, ktorá nás deň čo deň rozdeľovala do skupín si vymyslela aj takú formulku na urýchlenie presunov z hlavnej miestnosti na workshopy: „Špagety, Pizza, Pasta, Presto!”
Na stredu bola ohlásená odstávka elektriny a tak sme šli do zábavného parku.
„Mama kdesi!“, to už počujeme na pre mňa úplne najlepšej atrakcii. Sedíme a nechávame sa vyviezť hore, následne voľným pádom letíme asi 30 metrov nadol. Toto sa opakuje niekoľko krát. Veľmi sa mi to páčilo a dúfam, že po tomto si už konečne zvyknem na rýchle a agresívne jazdy môjho otca.
Zaujímavá bola v stredu aj večera. Najprv sme dostali nejaké cestoviny, buchtu plnenú tvarohom, neskôr šunku, slaninu, melón a cesto a napokon koláč. Bola to vraj tradičná Ferrarská večera, ale Rosa, ktorá je z Talianska mi prezradila, že jedlá podávali v zlom poradí. Na jednom workshope sme sa mohli dozvedieť o kultúre ostatných krajín. Antony z Belgicka mi povedal takú belgickú po veru, podľa ktorej ak má dievča z každej strany pri sebe jedného chlapca, má si niečo želať a splní sa jej to. No a jeden Holanďan mi povedal, že ak si v Holandsku trikrát kýchnem, znamená to pekné počasie.
V predposledný deň nám oznámili, že zajtra už nebudú počítačové workshopy, lebo počítače idú kamsi sťahovať. Ľudia sa sťažovali, že majú workshopy, ktoré si nevybrali, lektori zas mali ustavične problémy s počítačmi a chýbajúcimi pomôckami.
Podarilo sa mi dostať na workshop s Lukášom. Nejako takto si asi predstavujem hodiny fyziky. Pokusy bez matematických výpočtov. Dozvedel som sa, že točiace sa koleso je ťažké vychýliť a zistil som, na akom princípe funguje mikrovlnka (skúšali sme do nej dať žiarivku, ktorá sa po chvíli rozsvietila). Výborná bola aj prednáška o hudobnom editore. Program podporuje brailový notopis a zadané noty vie prehrať a vytlačiť.
V posledný deň sme nacvičovali s Čechmi program na večerné prezentovanie krajín. Zaspievali sme piesne Medzi horami (od Čechomoru) a slovenskú ľudovú pieseň Na Orave.
„Všetko bude perfektne pripravené,“ ubezpečil nás znovu šéf Mirko ešte ráno, večer však už zmenil rétoriku: „Na klavíri nefungujú niektoré klávesy, skúste si teda predstaviť, že hráte na klavíri“. Väčšinu programu tvorili rôzne piesne o tábore, ale aj pôvodné skladby z jednotlivých krajín.
Organizačne tohtoročný tábor zaostával za tým, ktorý som zažil v roku 2007, čo ma naozaj sklamalo. Na vedúceho Mirka, ktorému bolo treba zo desať ráz všetko vysvetliť a aj tak to nefungovalo budem ešte dlho spomínať. Spomínať však budem aj na Laritzu z Bulharska, ktorá nádherne spieva, Na Zalu zo Slovinska, ktorá zaspala na jednej prednáške a určite aj na spolubývajúceho z Belgicka, ktorému som o jednej ráno ukazoval program na vysielanie cez internet. No a samozrejme na kopu zážitkov v rámci našej Slovenskej skupiny – na Lukášove rozhovory s Petrom o fyzikálnych javoch a na to, ako sme sa s Dominikou cestou na zmrzlinu stratili.
(10. 7) – Úvod
Vitajte. Na tomto mieste budem od 16. do 24. júla zverejňovať dianie z počítačového tábora International Computer Camp (ICC) 2011. Na úvod niekoľko základných informácii:
tohtoročné ICC sa koná v meste Ferrara v Taliansku. Na sedemnástom ročníku sa zo Slovenska zúčastní výprava v zložení Ja (Ondro), Dominika, Rišo, Martin, Mišo. Vedúcimi výpravy sú Peter a Lukáš.
= čo vieme
odchádzame z Bratislavy 24. júla okolo 17:00 a vo Viedni o 19:29 nastúpime do vlaku, ktorým sa odvezieme až do Ferrary. Konečne si budem môcť pospať vo vlaku (fakt, ešte som v noci vlakom necestoval). Vo Ferrare budeme o 4:18.
Už sme si vyberali workshopy. v ponuke bol napríklad japonský workshop (len pre tých, čo ešte vidia – budú sa tam učiť písať japonské znaky), medzikultúrna komunikácia, joga, základy PHP, rozpoznávanie reči, GPS… Kompletný zoznam je na icc-camp.info
Odporúčam tiež pozrieť social events 11 – sú to spoločenské aktivity na voľné večery, napríklad bodypainting, rhithm and sound, ICC jam session…
(16. 7) – 3 hodiny pred odchodom
Tak. Už dnes to celé vypukne. V čase písania tohto článku rozmýšľam, akým obsahom nakŕmim mp3 prehrávač a či vôbec, keďže necestujem sám a zostava sľubuje rušnú cestu. Zatiaľ to vyzerá na tretí diel knihy Iba tak od A. Laučeka, nejaké náhodne vybraté rozhlasové hry, články z blogov, ktoré som si prichystal na „neskoršie“ čítanie a prípadne aj nejaký hudobný všehovýber. So sebou si beriem oblečenie, krém na opaľovanie, plavky, niečo proti komárom (podľa predbežných informácií ich je tam veľa), pršiplášť, ruksak na prípadnú turistiku (rozmýšľam, či je toto slovo spisovné, ale podľa wordu hej, tak poďme ďalej).
Zhodli sme sa, že špeciálne redukcie na elektrické zásuvky nám nebude treba, dovolím si zacitovať z mailovej komunikácie:
A: „Ja si nabalím pre istotu jednu roztrojku pre prípad, že redukciu bude treba. Potom bude možné pripojiť roztrojku do redukcie a získať tak 3 zástrčky. Ak teda máte malú cestovnú rozdvoj/trojku, tak si ju môžete pribaliť.“
B: „Ak si ale každý vezme roztrojku, tak to sa ani do vlaku nezmestíme, rátajú taliani s 21 účastníkmi zo Slovenska?“
A: „No a to si zober, že si tie roztrojky budeme môcť ešte aj požičiavať. Ja sa roztrojím, prvý si požičia roztrojku od teba aby sa mohol roztrojiť a hneď požičia tvoju roztrojku druhému a ten potom tretiemu. Neviem celkom, ako sa bude správať roztrojka, ktorú požičiam ja potom ako sa roztrojím jednemu z trojice. Alebo: ak sa roztrojím, nebude mať každý z trojice aj roztrojku?“
To sa mi sem kopírujú citácie, keď to mám v maily, čo?
Ferrara je renesančné mesto a podľa internetu bola v roku 1995 zapísaná do dedičstva UNESCO ako renesančné mesto, ktoré si zanechalo svoj historický vzhľad až doposiaľ.
Toľko zatiaľ odomňa, nabudúce už z vlaku.
(17. 7) – Deň prvý (Tak, už sme tu)
V Bratislave sme nasadli na mikrobus, ktorým sme sa odviezli na stanicu do Viedne, trochu sme blúdili, ale pohodlne sme stihli vlak o 19:29. Je nás sedem a k našej batožine pribudlo ešte koleso z bicykla, ktoré bude Lukáš používať na svojom workshope. Všetkých účastníkov som poznal, okrem Dominiky. Dozvedel som sa, že Dominika je z Myjavy a od septembra sa pripojí k radom matfyzákov.
„Dúfam, že som zo stola zobral tú správnu kopu papierov“, vystríha nás v mikrobuse Peter a tak dúfame, že namiesto lístkov na vlak nevzal gastrolístky. Vo Viedni sme sa ešte odfotili a čo-to sme pojedli.
Nastupovanie do vlaku bolo trochu komplikované, hlavne pre množstvo batohov a nedostatok priestoru, nakoniec sme sa však úspešne rozdelili. V našom ležadlovom kupé cestoval ešte jeden pár – smerovali na šesť dní za rodičmi, kamsi do Florencie, alebo ďalej (názov toho mesta si už nepamätám). Teta priznala, že aj ona, rovnako, ako ja, prvý krát bude spať vo vlaku. Ležadlá boli rozkladacie, teda normálne sedadlá sa dali rozložiť tak, že z nich boli ležadlá. Najhoršie obstál Lukáš, ktorý spal na vrchu a bolo mu tam veľmi teplo. Aspoň sa mohol pripraviť na tunajšie horúčavy. Lukáš nás o trištvrte na štyri zobudil, nakoniec sme však zistili, že vlak má meškanie. Do Ferrary sme namiesto 4:18 prišli krátko pred pol šiestou.
Zo stanice nás odviezli do študentského domova. V našej izbe je osem postelí, ale zatiaľ sme tu štyria. Ja pociťujem nedostatok odkladacieho priestoru, chýbajú mi tu najmä skrine s poličkami, ale určite to prežijem. Paplón tu nie je, čo je ale v Taliansku bežné (ak ste pozerali Slunce seno erotika tak o tom určite viete).
kúpeľňa a WC sú spoločné, je tu však možné nájsť aj sprchovací kút, aj vaňu.
Ďalší program je neistý, keďže úvodný workshop sa posunul až na zajtrajšie ráno. Takže pravdepodobne oddych a dospávanie cesty.
pokračovanie nedele (čo som zabudol +novinky)
Po zverejnení denníka som si, samozrejme, spomenul na pár vecí, ktoré som sem nenapísal a chcel som. Takže včera som sa dozvedel, že Podľa máp z Googlu je to z Banskej Bystrice do Ferrary 1037 km. Dnes sme ešte vo vlaku kecali a Peter s Lukášom sa zhodli, že vlak, ktorý premáva na Zemplíne má lepšie ležadlá. Peter dokonca zažil aj také, že ho sprievodca zobudil až vtedy, keď sa blížili do stanice, aj ak vlak meškal.
Pred obedom sme vyšli do ulíc. Bola to taká nezáväzná prechádzka. Tu vo Ferrare sa asi konajú nejaké preteky, videli sme na ceste množstvo ľudí na skútroch. Okrem toho sme si vychutnávali zvuk cikád. Lukáš ich zväčša dokáže rýchlo utíšiť (zapískaním a podobne).
Na obed sme mali niečo, čomu taliani hovoria pasta, boli to také cestoviny a vraj tuniak. Dostali sme aj druhé jedlo, bolo tam bravčové mäso, hranolčeky, párka, horčica… to sme ale niektorí vôbec nejedli nie pre zlú chuť, ale pre nedostatok túžby po takom výdatnom jedle.
Momentálne sedíme na terase. Pokecali sme si s koordinátorkou z Rakúska, a tak trochu z Francúzmi. Donieslo sa nám, že počítače z Florencie stále nie sú tam, kde by mali byť, uvidíme, čo sa bude diať zajtra.
Vieme však, že dnes sa tu chystá hromadné podávanie pizze, Peťo s Lukášom si išli ešte zabehať.
Aj ja píšem za behu, takže hneď pokračujem.
Peťo s Lukášom sa vrátili, aj pizza už prišla. bolo jej až priveľa. Prišli aj naši Ďalší spolubývajúci . Anthony s Belgicka, ktorý hneď potom kamsi zmizol a už polhodinu nevieme, kde je, Thony z Japonska a ešte jeden chalan zo Slovinska, ktorý sa tiež kamsi vyparil:)
Sme na počítačovom tábore, takže napíšem aj to, že internet je tu obmedzený. Funguje len internetový prehliadač, takže maily si čítam na webmaily a súbory k tomuto denníku nahrávam cez HTTP. Ako dôkaz toho, že to predsa len nejako funguje prvá PohľadnICCa – preteky skútrov na ceste.
(19. 7) – počítačový tábor bez počítačov
Po dlhšom čase som si opäť našiel čas na písanie denníka. Sedím v bare, v ktorom sú automaty na kávu, dva odpadkové koše, a rozmieňačka na drobné mince (ktorú si asi pôjdem pozrieť, lebo také čosi som ešte nevidel).
Včerajšok sme začali raňajkami, ktoré pripomínali knihu Mesto slepých, alebo rabovačku obchodov vo vojnových časoch. „To keby ste videli, to je normálne taktické obliehanie“, opisuje situáciu na Bojisku Lukáš. V ponuke sú rožky, maslo, lekvár, mlieko, káva, nejaké priveľmi sladké džúsy, cereálie a iné.
Šírili sa tu rôzne legendy o tom, že počítače stále nie sú pripravené. Jedna hovorila, že sa stratili na ceste z Florencie do Ferrary, druhá legenda bola jemnejšia – počítače vraj nemohli doviesť, lebo budova bola zamknutá. Na úvodnom workshope sme sa dozvedeli, že počítače pricestovali v pondelok ráno. Doobedie sme venovali rýchlej priestorovke a výberu workshopov.
Obedy tu fungujú tiež systémom švédskych stolov. „Vyzerá to ako čevapčiči, ale nie je to čevapčiči“ opisuje ponuku Lukáš a tak vyberáme náhodne prípadne na základe vonkajšieho vzhľadu. K obedu a večery máme aj ovocie, alebo koláč.
V pondelok poobede sa už konali prvé workshopy. Richard a Martin mali workshop o „vnútornostiach“ počítača, my s Dominikou sme mali Ballroom dancing. Naučili sme sa tancovať Valtz, Jive (džájv), Fokstrot. Počas tohto tanečného rýchlo kurzu som vystriedal asi šesť partneriek (komu je lepšie?). Mišo mal workshop o vodiacich psoch.
Večer sme mali možnosť výberu, ja s Michalom a Rišom sme si boli pozrieť sochy Silvana Bulgariho. Dovolil nám ich vyhmatať. Mal tam napríklad sochu muža, ktorý stojí v mori a hrá šach, pričom bola pekne znázornená aj šachovnica. Alebo obraz raja, v ktorom stála Lilit (Legenda hovorí, že Lilit bola stvorená ešte pred Evou, a vraj to bola nejaká feministka, tak bola zatratená – prvý raz som čosi také počul). A ešte si takto napochytro spomínam na sochu muža obklopeného kľúčami, ktorý mal na hlave a srdci zámky. obraz mal symbolizovať, že ak sa niekto zaľúbi, musí odomknúť rozum a srdce partnera.
Utorok:
Ráno sa stratil Michal. Lukáš ho hľadal a nakoniec sa ukázalo, že Mišo sedel v jedálni neďaleko nášho stola. Mal som workshop o rozpoznávaní reči, Dominika mala workshop s názvom „felling good“ (vraj si tam dobre pospala), Michal mal workshop o Autohotkey (S Peťom) a Rišo mal prácu s programom na kreslenie.
Je tu stále horúco, ale dnes vraj očakávajú aj nejaké búrky. Od jedného Holanďana som sa dozvedel, že ak si niekto trikrát kýchne, znamená to pekné počasie.
Aha… ešte PohľadnICCa na dnešný deň – ICC hymna:
„ICC,
ICC,
ICC,
ICC
There will be a workshop,
We will see“
(20. 7) – Kolotoče, vodné atrakcie a iné nepočítačové veci (streda)
Začnem pár vetami zo včerajška. Poobede som mal s Peťom workshop o zástupných znakoch a makrách v MS Worde. ak vás to zaujíma, pozrite si sekciu počítačový tábor Reset na stránke našej únie, ročník 2009. Na začiatku to vyzeralo ešte celkom sľubne, ale na konci boli ostatní účastníci úplne zničení, ani neodpovedali na pozdrav:) myslíte, že mu ešte dovolia tento workshop vyučovať? večerné aktivity boli zväčša zrušené pre zlé počasie (v ponuke bola zmrzlina, opäť sochy a pláž). Pôvodne som chcel ísť na zmrzlinu, ale bol som dosť unavený, takže som nešiel nikam.
Ráno sme začali klasicky raňajkami. Už to tu nie je také chaotické, ako pri prvých raňajkách. ale vládne tu stále mierna dezorganizácia a chaos. Autobus odišiel z Ferrary o čosi neskôr, ako sa predpokladalo, aj cesta trvala dlhšie…
opäť sa šírili rôzne legendy o tom, že atrakcie budú drahé, napokon nám však zvestovali, že pre účastníkov ICC je všetko zadarmo (neskôr sme zistili, že všetko okrem pláže).
Najprv sme vyskúšali taký akoby vlak, ktorý s nami točil do rôznych strán. Potom sme sa nechali v skupine vyviezť hore a pustiť do vody (bola to fakt príjemná sprcha – sledovali sme aj osviežujúce pády ostatných). Treťou atrakciou bol kolotoč, tentoraz agresívnejší, točili sme sa v rôznych smeroch, šli sme dozadu (čo som si inak vôbec nevšimol) a na niektorých miestach nás aj zakryli plachtou.
„Mama kdesi!“ To už počujeme na poslednej, pre mňa úplne najlepšej atrakcii dnešného dňa. Sedíme a nechávame sa vyviezť hore, následne voľným pádom letíme asi 30 metrov nadol. Toto sa opakuje niekoľko krát. Neuveriteľný zážitok.
Ešte zmienim, že dve najväčšie atrakcie boli akurát dnes pokazené a že mapa, ktorú sme dostali bola v našich zrakových podmienkach nepoužiteľná, takže sme dosť času strávili chodením a hľadaním.
Zaujímavá bola dnes aj večera. Najprv sme dostali nejaké cestoviny +takú buchtu plnenú tvarohom, neskôr šunku, slaninu, melón a cesto (Peťo vraví, že sa z neho robia rezance) a napokon koláč. Peťo ochutnal aj ferrarskú salámu, ale vraj je slaná a mastná.
Dnes bez zvuku, na tých atrakciách sa zle nahrávalo a okrem toho… toto jednoducho treba zažiť!
(21. 7) – štvrtok
Dnešný deň nepriniesol nič výnimočné. Stále nemôžeme pochopiť systém prideľovania workshopov (Napr. Peter dnes vôbec neučil) a bavíme sa na tom, že na USB kľúči boli informácie platné pre minulý turnus. Veci nefungujú celkom tak, ako sme zvyknutí z minulých ročníkov.
Ráno som mal workshop na tému Intercultural Communication. Rozprávali sme sa o jedle, pití a najviac času sme strávili kecaním o vzdelávaní. Dozvedel som sa, že dievčina zo Slovinska nemôže maturovať, lebo ich podporné centrum jej nechce dovoliť robiť maturitu na počítači. No a Rosa, tunajšia obyvateľka nám zas odhalila, že včerajšie jedlo nám servírovali v zlom poradí.
Poobede som mal workshop, na ktorom sme písali článok. Tvoríme si tu vlastný časopis. Boli sme tam len dvaja, ja a Ralitsa z Bulharska. Robili sme rozhovory medzi sebou. Takže bez hlbšej znalosti Anglickej (či azda Talianskej) žánrológie som sa do toho pustil a chlapík, čo to viedol vravel, že je to OK (pre zvedavcov prikladám namiesto zvuku – je to hneď pod týmto textom).
Večer sme opäť mali niekoľko možností. Ísť si zatancovať, ísť na koncert kapely Subsonica (hrajú na môj vkus ťažkú elektroniku, veď pozrite na Youtube), pozrieť si mesto no a opäť boli v ponuke aj sochy. Z obhliadky mesta si veľa nepamätám, lebo som ju celú prekecal s tunajšími dobrovoľníkmi. Najprv ma viedla Mariaangela, neskôr Christopher a potom títo dvaja o mňa bojovali:) Nakoniec to celé vyhrala Martina. Dali sme si zmrzlinu (v mojom prípade biela čokoláda a Stracciatella).
PS1: Dovolím si povedať, že personál tohto hotela je na môj vkus trochu drzí, nemám rád, ak mi niekto prehadzuje veci, aj ak je to v záujme upratať (je to ako v tom vtipe – ako mama potrestá svoje nevidiace dieťa? premiestni mu v izbe nábytok.)
PS2: Niekto z našej izby v noci vymkol spolubývajúceho z Belgicka. Ten tu o pol štvrtej trieskal na dvere, mierne vytočil zamestnanca hotela až kým sa na ten huriavk nezobudil Michal a neotvoril mu. Mňa ale nezobudili, je toto možné?
PS3: Momentálne sedím v izbe s notebookom na kolenách a čakám, kým sa uvoľní sprcha. V pozadí šuchocú igelitky a Belgičan telefonuje.
Braille is not only characters and symbols but also animals and flowers (Interview with Ralitsa Staneva)
Nasleduje môj rozhovor s poobedňajšieho workshopu. English only – first correction
Ralitsa Staneva comes from Sofia, which is a Capital city of Bulgaria. I met her during a one workshop and she told me about her interests, mostly about braille painting. But first, I asked her a few words about her life.
– I studi in school for visually impaired, the name of this school is Louis Braille.
This is one school for visually impaired in Sofia, the another one is located in Varna. This is a high school without special subject.
What about your leisure activities?
– I like the music at all. I like to sing, to listen to a music and going for a walk.
Ralitsa is doing a braille paintings.
– There is a tool which is like a pen. With that tool you are making holes on the paper. With your imagination you can create different views and objects.
Most of blind people don’t have a great imagination, is it hard to imagine something?
– When person has lost his vision later, he or she can remember evrithing arround, and he or she can put it at the paper. It is easy to imagine other things from the environment.
Is there som special environment or set of things, that you like to draw?
– I draw flowers and some animals because I like how they look like. They look very pritty and shy.
Is it hard to transfer normal, 3D picture to a braille picture?
– It is not possible to draw in 3D view so I am making only borders but its still beautifull. And when I finish, it can be painted from somebody else, who can see it. And it’s colaboration between me and my friends because we are working together, we are making beautifull cards for Christmas or Easter.
Howmany pictures you created?
– I don’t count them, there are really many. I made cards for my teachers and giving them for people. Its a great gift, because its something not well-known.
How long you create one picture?
– If it is bigger, like view from the nature or something with many details, it takes a few hours. It can take days, when I am tired. But if it’s something small, for example card, you can make it from a half an hour. Every hole looks like a dot on the paper. There are lots of dots to make lines and borders.
Laritsa wants to study something connected to languages. She have a three years to decide if she will be a translator or if she will choose history, geography, or something else. But now we have a holydays. Laritsa will spend most time in a camp organized by the school. As we read at the beginning, Laritsa is singing.
– I prefer some popmusic or something more popular. I can’t say, that I have a idol. I like some groups, it means, that I like to listen to them but I don’t copy they work.
Why you decided to take part on ICC?
– I thought that it will be useful for me to have some new studies from the sfere of computers and technology.
We are talking during a fourth day of ICC, so is there something that you learn and you know, that it will be useful for you?
– Unfortunately, I didn’t had any computers workshop. I liked the yoga workshop, it was really enjoable and exciting.
Will you recomended ICC for other people?
– Yes, who can take this opportunity, is very lucky person, because it’s really nice to communicate with people from another nations.
I thank Ralitsa for this interview and I believe, that she will find opportunities to make a more pictures and to have a great studying next years.
(22. 7) – Z denníka skeptika
Počas ranného prerozdeľovania na workshopy nám oznámili, že zajtra už nebudú počítačové workshopy, lebo počítače idú kamsi sťahovať. Cez ranný workshop vypadla elektrina, čo spôsobilo zrútenie servera a problémy s pripojením na sieť. Zajtra teda budeme mať len tzv. sociálne workshopy (Dominika mala zatiaľ len dva počítačové, ak ma pamäť neklame). Opäť sa ukázalo, že prerozdeľovanie sa robí podľa akéhosi čudného kľúča – takmer vôbec sa nerešpektujú zadané priority a ľudia často majú workshop, ktorý si vôbec nevybrali. A to ani nehovorím o problémoch s prihľasovaním a nedodaním pomôcok na fyzikálny workshop,…
Fajn, toľko kameňovanie organizácie, uzavriem to teda tým, že ICC 2007 bolo určite lepšie pripravené.
Ráno som mal workshop s Lukášom. Nejako takto si asi predstavujem hodiny fyziky. Pokusy bez matematických výpočtov. Dozvedel som sa, že točiace sa koleso je ťažké vychíliť (overili sme to v praxi na kolese z bicikla) a zistil som, na akom princípe funguje mikrovlnka (skúšali sme do nej dať žiarivku, ktorá sa po chvíli rozsvietila).
Poobede som mal prednášku o hudobnom editore. Ak opomeniem fakt, že som hodinu strávil prihlasovaním sa a inštalovaním softwéru (a napokon som aj tak bežal na inom účte a inom počítači) tak to bolo zaujímavé. Je to program do ktorého pomocou klávesnice počítača zapisujete brailovský notopis (písmená f, d, s =bodky 1, 2,3; j, k, l =4, 5, 6). Vie to prehrať zápis a pomocou externej aplikácie aj vytlačiť do čiernotlače.
Večerný program nepriniesol nič zvláštne: pláž, sochy, prehliadka mesta (ktorá bola pre nízku účasť zrušená) a nejaký tanečný večer. Nakoniec sme s Dominikou zašli na zmrzlinu.
Zdá sa, že toto bude môj posledný zápis z tejto izby, mimochodom z izby číslo 101. Mám tu pár vecí, ktoré som zabudol a chcem ich tu z nejakého dôvodu mať:
- Antony z Belgicka včera povedal, že ak má dievča z oboch strán muža, malo by si niečo želať, vraj sa jej to splní
- Pri nákupe darčekov v aqaparku som namiesto regulérnych eur skúšal platiť potvrdenkou o zaplatení. Nepodarilo sa:)
Ozvem sa pravdepodobne až v nedeľu, zajtra tu bude chaos okolo cestovania, tí Taliani dopletú podľa mňa úplne všetko.
(24. 7) – nedeľa
Už štyri hodiny som doma. Vybavujem poštu a rozmýšľam, že si pôjdem dať dlhé nohavice a dlhý rukáv, lebo zásoby tepla z Talianska dochádzajú. Predtým ale súhrn diania z posledného dňa počítačového tábora:
Z dvoch workshopov, ktoré som si vybral mi vyššia moc určila tretí. Neľutujem ale, lebo som sa dozvedel dosť veľa vecí o štúdiu v zahraničí, resp. dozvedel som sa, že existuje zoznam vecí, ktoré by som mal pred štúdiom v zahraničí zvážiť. Cez obed som kecal s vedúcou maďarskej skupiny, ktorá viedla svoj workshop – tuším sa to volalo streetdancing (čo na tom, že sa to konalo v telocvični). Robili tam beatbox, tanec a podobné veci.
Poobede sme nacvičovali s Čechmi program na večerné prezentovanie krajín. Sranda, že sme sa s nimi zoznámili až teraz. Čo sme nacvičili nájdete v PohľadnICCi.
„Všetko bude perfektne pripravené,“ ubezpečil nás šéf Mirko ešte ráno, pri rozdeľovaní workshopov. Večer však už zmenil rétoriku: „Na klavíri nefungujú niektoré klávesy, skúste si teda predstaviť, že hráte na klavíri“ (len parafrázujem). No a čo, Česi mali gitaru, takže nám klavír nebolo treba.
Ešte rýchlo pobaliť veci a môže sa začať. Nesmie chýbať poďakovanie. Miestami som mal ale pocit, že je to skôr satirická hra s názvom „Mirko a jeho sen“ (ICC totiž začal slovami „… mal som raz jeden sen…“)
O trištvrte na jedenásť sme z programu odišli, rozlúčili sme sa a presunuli sme sa na železničnú stanicu. Vlak mal dvadsaťminútové meškanie. Takmer celú cestu som úspešne prespal.
Ráno sme prišli do Viedne, odtiaľ do Bratislavy a odtiaľ už každý svojim smerom. Vo vlaku som čítal brailovské vydanie nášho ICC časopisu. Taliani majú zvláštne metódy šetrenia. Články boli nahádzané za sebou (môj mal jeden riadok na jednej strane a pokračoval na druhej) – toto sa dá pochopiť, na špeciálne formátovanie do brailu asi nebol čas, ale prečo tlačili text len na jednu stranu papiera, to nechápem.
Dnes je to trochu chaotické, čudujem sa, že som toto vydržal písať celý týždeň. Počkajte si na súhrn, ten bude komplexnejší.
Lumen.sk