FAQ: najčastejšie otázky, ktoré ako nevidiaci dostávam

Už som si zvykol, že sa pri rozhovoroch musím pýtať ja. Často sa ale rozhovor otočí a ja odpovedám na otázky. Ono je tá slepota vlastne celkom dobrá téma na rozbehnutie komunikácie. Teším sa z toho, že sa ľudia pýtajú, zaujíma ich to. Ešte viac sa teším, že sa pýtajú aj deti, keď občas o slepote hovorím v školách. Urobil som si vnútorný rebríček najčastejších otázok. Odpovede sú, samozrejme, čisto subjektívne. Nedá sa nálepkovať všetkých nevidiacich jedinou nálepkou, pod ktorú by ste zmestili zodpovedného usilovného sebavedomého človeka. Aj medzi nami sú lenivci, extroverti, milovníci literatúry, dokonca aj takí, ktorí sa pokúšajú fotografovať. Takže aj po prečítaní tohto textu sa pýtajte a pokojne porovnávajte.

Môžem sa niečo opýtať?

Táto otázka u mňa jednoznačne vedie. Je to povinná jazda, nevyhnutná predohra. Človek ma upozorňuje, že sa chystá položiť nepríjemnú otázku, ktorú nečakám. A ja už dúfam, že konečne príde čosi, na čo som ešte neodpovedal. Zväčša som sklamaný, lebo sa opýtajú na jednu z nasledujúcich otázok.

Čo vidíš?

Moja diagnóza je slepota nejasného pôvodu. Kamarát to nazval SNP. Ja rozoznávam len svetlo a tmu. Takže viem zistiť, kde je v miestnosti okno, či sa svieti a napríklad či môj notebook načisto umrel, alebo mám ešte aspoň rozsvietený monitor. Nedávno sme s priateľkou Ivkou urobili experiment. Mali sme svetielkujúceho mikuláša, ktorý menil farby. Naučil som sa rozlišovať tri farby, pričom najlepšie to bolo so zelenou. Bolo to ale v miernom prítmí a pravdepodobne by som zlyhal za úplného svetla. Toto je moja diagnóza a v realite sa môžete stretnúť s ľuďmi, ktorí vidia ešte dosť dobre, ale aj s takými, ktorí nemajú ani ten svetlocit. Ak by ste si chceli vyskúšať rôzne stupne slepoty a máte telefón s Androidom, pozrite si aplikáciu Očné choroby.

Poznáš farby?

Farby sú pre mňa španielska dedina. Viem o nich toľko, že tráva je zelená, obloha modrá, krv červená a podobne. Pokiaľ ide o zladenie oblečenia, riešim to s niekým kto vidí. Existuje kompenzačná pomôcka, ktorá dokáže povedať farbu predmetu. Len pre ilustráciu, najlacnejší indikátor farieb stojí 180, najdrahší 635 eur údaj platný k 2. 2. 2017). Rozpoznávanie farieb však dnes už aj telefón s lepším fotoaparátom.

Ako sa ti sníva?

Moje sny sú také isté, ako realita. Teda vnímam zvuky, vône, chute, viem sa v snoch pohybovať, je to ale stále bez obrazu. Snívajú sa mi veci, ktoré sa stali, ale aj také, ktoré sa našťastie nestali. Moje sny majú ale jednu zvláštnosť. Okrem deja dostávam aj akési meta informácie. Predstavme si, že sa mi sníva hodina matematiky. Neviem presne identifikovať miestnosť, v ktorej sa tá hodina odohráva, ale mám jasnú informáciu, že je to prednášková miestnosť F007 na Katolíckej univerzite. Aby to bolo načisto zamotané, vyučuje ma moja bývalá učiteľka zo základnej školy.

Ako vieš, kde máš vystúpiť?

Keďže dosť cestujem, túto otázku dostávam často. Sú tri možnosti: V telefóne mám navigáciu, ktorá vie z mapy zistiť adresu a často aj povedať najbližšie zastávky v okolí. Druhá možnosť je, že sa kohosi opýtam. V autobuse alebo v idúcom vlaku ľudia sedia na jednom mieste, takže treba byť len vytrvalý a dostatočne dlho skúšať. Je tu ale aj tretia možnosť – počúvať cudzie telefonáty. Ľudia často do telefónu hovoria, kde sa nachádzame, že o päť minút už budú na stanici a podobné cenné informácie.

Prečo nemáš psa?

Mnohí si nevidiaceho automaticky spájajú s vodiacim psom. Ja psa nemám, lebo mi zatiaľ jednoducho nechýbal. Navyše, som lenivý psa venčiť a celkovo sa o neho starať, takže by pri mne trpel. Niektorí nevidiaci si psa zaobstarajú práve preto, aby mohli jednoduchšie komunikovať s vidiacimi. Pes dokáže prelomiť hanblivosť na strane vidiacich. Osobne ale ani s týmto nemám problém.

Ako si predstavuješ ľudí?

V prvom rade vôbec nemám vizuálne predstavy. Často sa stáva, že o človeku nemám vôbec nijakú predstavu. Niektoré hlasy ale vo mne evokujú, že tento človek je asi tučný alebo chudý. Výšku človeka viem odhadnúť podľa toho, odkiaľ prichádza hlas, keď stojí.

Používaš slová dovidenia a uvidíme?

Bývalá spolužiačka sa mi raz priznala, že keď mi píše e-mail alebo správu na Facebooku, dodatočne zo správ odstraňuje slová ako vidieť alebo pozrieť sa. Aj ja však tieto slová normálne používam. Rozlúčim sa slovom dovidenia, alebo poviem, že idem pozerať televízor. Prípadne poviem, že sa na čosi pozriem v zmysle zamyslím sa nad tým, vyriešim to.

Ako rozoznávaš ľudí?

Podľa hlasu. Ak niekoho poznám, potrebujem na úvod malú hlasovú vzorku, stačí pozdrav. Stáva sa mi však aj to, že sa s niekým zoznámim, potom ho rok nestretnem a potom sa mi pozdraví na ulici. Niekedy nestihnem ani odzdraviť a vôbec neviem, o koho ide. Inokedy sa zas stáva, že sa s človekom začnem rozprávať a snažím sa rozpamätať, o koho ide. Väčšinou sa ale snažím rovno priznať, že si na dotyčného nepamätám.

Máte aj vy nejaké otázky?

Napíšte do komentára.